Ahojte,
hlásim sa vám s novým príspevkom. Dnes som sa po dvoch týždňoch konečne stretla s detičkami môjho bratranca, a to ma inšpirovalo k napísaniu tohto článku.
Ja som úúúplný milovník detí - samozrejme viete ako to myslím - avšak tie deti musia byť naozaj vychované. Naše "rodinné" detičky nekonečne ľúbim, a ak môžem bola by som s nimi nonstop. Strávila som s nimi skoro celé leto a už po dvoch týždňoch mi za nimi bolo smutno. No ale vráťme sa k téme. Vlastne tému som spomenula len letmo. Takže tá moja inšpirácia sa týka toho, aké tie deti vlastne sú. Kedy ich považujeme za vychované?

Môj jeden bratranec má dve dcérky a na svoj vek sú hrozne múdre. Jedna má 4 roky a druhá rok a pol. Tá štvorročná nás udivuje už od svojich dvoch rokov. Vie počítať, písať sa pomaly učí, po anglicky si to dáva skoro ako ja :D proste typ dieťaťa, pri ktorom si poviete, že ho chcete domov. No lenže ako som si nielen dnes všimla, aj na ňu niekedy "sadne" detská šantivosť a nevie kedy prestať. Vtedy si poviete, že chcete odísť a nikdy sa nevrátiť, avšak ak viete ako na to, dá sa to s prehľadom zvládnuť. To sa však nedá povedať o jednom dieťati, ktoré poznám už od jeho narodenia a márne dúfam že sa zmení a prestane byť také rozmaznané. Je to presne ten typ, ktorý má milión hračiek pre deti, no stále potrebuje niečo nové, alebo to staré ničí. Takéto deti sa mi veru nepozdávajú. Potrebujú mať všetko, chvália sa a dokopy nevedia povedať ani básničku. S rodičmi spia do svojich 10 rokov, lebo sú príliš rozmaznané, alebo sa boja a celú noc plačú.
Naša princezná napríklad od roka a pol spí sama v detskej izbe v nádhernej detskej posteli. Musím tiež podotknúť, že vtedy sa presťahovali do nového domu a jej to vôbec nevadilo že spí o tri izby ďalej od rodičov. Teraz keď už má aj druhá rok a pol chcú jej kúpiť vlastnú posteľ a nech spinkajú spolu. Super.

Síce ešte nemám deti, v budúcnosti by som chcela tie svoje vychovávať podobne ako oni. Nech sa za ne nemusím hanbiť pri každom kontakte s ľuďmi.
Tiež nemám rada, keď sa deti hádžu rodičom na zem napríklad v supermarkete ak niečo chcú. Ale čo sa mi nepáči ešte viac je to, keď mu to potom rodičia kúpia. Jasné, chápem, že sa nechcú hanbiť keď na nich všetci zazerajú, lenže to dieťa vidí, že dosiahlo čo chcelo a tak to spraví zas a znova. Takže podľa mňa radšej pretrpieť hanbu raz ako každý týždeň.
A čo si myslíte vy? Ako si predstavujete svoje deti? Zakážete im napríklad sladkosti? Alebo nebudú môcť televízor?