Moje najobľúbenejšie miesto doma...

21:40

 Ahojte milí moji,

ako sa máte v tomto lockdownovom čase? Keďže ako farmaceuta sa ma to až tak nedotýka, pretože my pracujeme stále v prvej línii, mám voľného času dosť málo. Dnes mám však voľno, a preto som sa rozhodla, že vám napíšem o mojom najobľúbenejšom mieste doma. V tomto pochmúrnom čase mám dosť často pocity bezmocnosti a bezcennosti. Zažívam akési návaly smútku a slabosti. Od základov sa mi zmenili alebo teda zničili plány čo som na celý tento rok mala. Jediné čo ma nesklamalo bolo moje útočisko. Doma. Doma na východe, nie v Bratislave kde momentálne pôsobím.

Mám ja doma jeden strom. A na tom strome visí kreslo. No nie je to len také obyčajné kreslo. Je to začarované kreslo. Na ňom nemyslím na svet. Nemyslím na nič. Na zlo, koronu, nenávisť, ktorá sa začala šíriť rýchlejšie ako vírus a napáda všetkých bez rozdielu na vek, pohlavie či rasu. Napáda rodiny, susedov, kamarátov, ničí vzťahy. Ale nie o tom je tento článok. Je o tom mojom miestečku, na ktoré keď prídem či už s knihou v ruke, alebo háčkovkou a vlnou, či len tak bez všetkého s jabĺčkom v jednej ruke a repráčikom s hubou v druhej ruke, zabudnem na všetko. Stačí si sadnúť, zavrieť oči a premýšľať. Niekedy naozaj o veciach, ktoré sú také nereálne, že sa pristihnem ako si po hodine plánujem svadbu s krásnym neznámym na opustenom ostrove, na sebe mám nádherné šaty s vlečkou ťahajúcou sa po pobreží až do mora kde sa mení na krásu penu na hladine. V pozadí vyskakujú delfíny, vo vode plávajú korytnačky a ja som na brehu s niekým kto ma miluje takú aká som. Áno, znie to divne, ale tieto moje predstavy sú naozaj častokrát divokejšie ako sny, ktoré sa mi v noci snívajú. A ani k tomu veľa nepotrebujem. 


Ak sa ma niekedy v škole opýtali koľko kníh som prečítala za letné prázdniny, takmer nikdy to nebolo menej ako 20. Spolužiaci sa čudovali, učiteľky literatúry chválili a ja som sa tešila. Tešila som sa, že som všetky tieto príbehy prežila na mojom obľúbenom mieste. V kresle na strome, v záhrade plnej jabloní a čerešní, v dedinke tak maličkej, že by ste ju márne hľadali na hocijakej mape. S výhľadom tak dychberúcim, že by ste sa čudovali, prečo tá dedinka na mape nie je. No je to tak. Tam som prežila napínavé chvíle s Katniss keď sa prihlásila ako dobrovoľníčka v Hrách o život, bola som svedkom svadby Edwarda a Belly, zažila som všetky kúzelné chvíle s Harrym, Ronom a Hermionou, ba dokonca som sa vžila do príbehu Jo a cítila sa ako jedna z Malých žien. Kreslo so mnou prežilo dokonca aj moje chvíle zúfalstva, keď som sa učila na najťažšie skúšky či štátnice. Naučilo sa so mnou takmer 300 rastlín po latinsky, pripraviť krémy a masti od výmyslu sveta a vysypať všetky zdravotnícke zákony aj o polnoci. Poplakala som si, aj zasmiala sa a neľutujem ani jednu jedinú chvíľu v tom začarovanom kresielku. 




Moje kresielko však starne spolu so mnou, a preto sa začínam rozhliadať po novom. Musí však byť také ako predchádzajúce, a teda minimálne kúzelné. Nech mi poskytne to útočište vždy keď sa vrátim domov a vezmem do ruky knihu z knižnice. Jedno také kúzelné kreslo som našla na stránke Biano a pevne verím, že keď sa ku mne dostane naplní všetky moje očakávania. A ja tak budem mať miestečka dve. Jedno staré plné spomienok. A jedno úplne nové čakajúce na to, kedy si v ňom vytvorím nové spomienky. A kto vie? Možno si v ňom raz posedí aj ten môj krásny neznámy z opusteného ostrova a svadba bude v malebnej dedinke tak malej, že by ste ju márne hľadali na mape.




You Might Also Like

0 komentárov

Popular Posts

Like me on Facebook

Spolupráca s Babičkinou záhradou