Ahojte milí moji,

ako sa máte v tomto lockdownovom čase? Keďže ako farmaceuta sa ma to až tak nedotýka, pretože my pracujeme stále v prvej línii, mám voľného času dosť málo. Dnes mám však voľno, a preto som sa rozhodla, že vám napíšem o mojom najobľúbenejšom mieste doma. V tomto pochmúrnom čase mám dosť často pocity bezmocnosti a bezcennosti. Zažívam akési návaly smútku a slabosti. Od základov sa mi zmenili alebo teda zničili plány čo som na celý tento rok mala. Jediné čo ma nesklamalo bolo moje útočisko. Doma. Doma na východe, nie v Bratislave kde momentálne pôsobím.

Mám ja doma jeden strom. A na tom strome visí kreslo. No nie je to len také obyčajné kreslo. Je to začarované kreslo. Na ňom nemyslím na svet. Nemyslím na nič. Na zlo, koronu, nenávisť, ktorá sa začala šíriť rýchlejšie ako vírus a napáda všetkých bez rozdielu na vek, pohlavie či rasu. Napáda rodiny, susedov, kamarátov, ničí vzťahy. Ale nie o tom je tento článok. Je o tom mojom miestečku, na ktoré keď prídem či už s knihou v ruke, alebo háčkovkou a vlnou, či len tak bez všetkého s jabĺčkom v jednej ruke a repráčikom s hubou v druhej ruke, zabudnem na všetko. Stačí si sadnúť, zavrieť oči a premýšľať. Niekedy naozaj o veciach, ktoré sú také nereálne, že sa pristihnem ako si po hodine plánujem svadbu s krásnym neznámym na opustenom ostrove, na sebe mám nádherné šaty s vlečkou ťahajúcou sa po pobreží až do mora kde sa mení na krásu penu na hladine. V pozadí vyskakujú delfíny, vo vode plávajú korytnačky a ja som na brehu s niekým kto ma miluje takú aká som. Áno, znie to divne, ale tieto moje predstavy sú naozaj častokrát divokejšie ako sny, ktoré sa mi v noci snívajú. A ani k tomu veľa nepotrebujem.